Výzva Nadácie Lepanto

Odvahu, monsignore!

PO DVADSIATICH PIATICH ROKOCH
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, 8. februára 1994, Európsky parlament odhlasoval rezolúciu, ktorá vyzývala európske štáty, aby podporili a právne chránili homosexualitu.

Počas Anjel Pána 20. februára 1994 pápež Ján Pavol II. sa obrátil na svetovú verejnú mienku a tvrdil, „že právne schválenie homosexuality je neprípustné (...) Európsky parlament touto rezolúciou žiada uzákonenie morálneho neporiadku. Parlament nevhodne priznal inštitucionálne uznanie zvrátenému správaniu, ktoré nie je v zhode s Božím plánom.“

V máji toho istého roku kultúrne centrum Lepanto rozšírilo v Štrasburgu medzi poslancami Európskeho parlamentu manifest s názvom „Európa je v Štrasburgu reprezentovaná, alebo zradená?“ V ňom sa Lepanto obrátilo s rozhodným protestom proti podpore kresťanským Západom odsúdenej neresti a žiadalo všetkých európskych biskupov, aby „spojili svoje hlasy s Najvyšším Pastierom a verejne rozšírili vo svojich diecézach morálne odsúdenie viny, ktorou sa poškvrnil Európsky parlament a tak upozornili im zverených veriacich na narastajúce útoky protikresťanských síl vo svete“.

Dnes jeden európsky štát za druhým, vrátane tých s najstaršou katolíckou tradíciou, vyzdvihli sodomiu ako právne dobro a v rôznych formách uznali tzv. „homosexuálne manželstvo“ a zaviedli trestný čin „homofóbie“. Pastieri Cirkvi, čo by mali klásť rozhodný a neúprosný odpor voči „homosexualizácii spoločnosti“, ktorú podporujú politické kruhy a mediálne finančné oligarchie, ju tak v skutočnosti svojím mlčaním podporili. Dokonca aj medzi špičkami cirkevnej hierarchie sa rozšírila metastáza homosexuálnej praxe, a kultúra nazývaná „gay-friendly“ ospravedlňuje homosexuálnu neresť a tak k nej povzbudzuje.

Mons. Athanasius Schneider, pomocný biskup v Astane vo svojom posolstve z 28. júla 2018 vyhlásil, že „sme svedkami neuveriteľného scenára, v ktorom niektorí kňazi a dokonca biskupi i kardináli bez hanby pália zrnká kadidla modle homosexuálnej ideológie, teda gender-, za potlesku mocných tohto sveta, t. j. politikov, sociálnych médií a vplyvných medzinárodných organizácií“.

Arcibiskup Carlo Maria Viganó vo svojom historickom svedectve z 22. augusta 2018 označil mená a presné okolnosti jestvovania „homosexuálneho prúdu podporujúceho rozvrat katolíckej náuky v oblasti homosexuality“ ako aj prítomnosť „homosexuálnych sietí rozšírených v mnohých diecézach, seminároch a rehoľných rádoch atď.“, ktoré „konajú pod rúškom tajomstva a lží s mocou chápadiel chobotnice a ničia nevinné obete, kňazské povolania a hrdúsia celú Cirkev“.

Tieto odvážne hlasy zostávali až dodnes izolované. Klíma ľahostajnosti a omerty, ktorá panuje v Cirkvi, má hlboké morálne a vieroučné korene, ktoré siahajú do čias 2. vatikánskeho koncilu, keď kruhy cirkevnej hierarchie akceptovali proces sekularizácie ako nezvratného fenoménu. Keď sa Cirkev podriadi sekularizmu, Kristovo kráľovstvo sa zosvetští, a zredukuje na mocenskú štruktúru. Bojovný duch namiesto toho, aby obracal svet k zákonom evanjelia, kriví evanjelium podľa požiadaviek sveta.

Radšej by sme počuli zapálené slová sv. Petra Damianiho alebo sv. Bernarda Sienského, než frázy pápeža Františka: „Ak osoba je gay a hľadá Pána a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ju súdil?“. Ak význam tejto frázy bol médiami prekrútený, bolo potrebné proti tejto mediálnej manipulácii bojovať jasnými a slávnostnými dokumentami a sodomiu odsúdiť, ako to urobil sv. pápež Pius V. v konštitúcii Cum Primum z 1. apríla 1566 a Horrendum ilud scelus z 30. augusta 1568. Naopak postsynodálna exhortácia Amoris laetitia pápeža Františka z 8. apríla 2016 nielen o tomto najťažšom morálnom zlého systému mlčí, ale prikázania prirodzeného poriadku relativizuje a tak otvára cestu konkubinátu a cudzoložstvu.

Z toho dôvodu sa na Vás, pán biskup, monsignor Schneider, obraciame s touto výzvou.


SLÚŽIŤ CIRKVI

Oslovenie monsignore evokuje dôstojnosť, nie moc, nie je to funkcia byrokratická. Všetkým biskupom, nástupcom apoštolov, je priznaný titul monsignor, ale môžu ho dostať aj obyčajní kňazi. Slovo dôstojnosť, hoci mu 2. Vatikánsky koncil venoval vyhlásenie (Dignitatis Humanae), zdá sa, že dnes stratilo svoj význam. 

Dôstojnosť znamená uvedomenie si úlohy a poslania zvereného Bohom. Z úcty k vlastnej dôstojnosti pramení pocit dôstojnosti. Aj Vaša dôstojnosť, monsignor Schneider, vyplýva z pocty, že slúžite Cirkvi a nehľadáte pritom svoje vlastné záujmy, ani súhlas mocných. Dôstojnosť monsignora ste prijali od Cirkvi, nie od ľudí Cirkvi, a Cirkvi musíte skladať účty. Cirkev je spoločenstvo božské, založené Ježišom Kristom, vždy dokonalé a víťazné, v čase i vo večnosti. Ľudia Cirkvi môžu Cirkvi slúžiť, alebo ju zradiť. Slúžiť Cirkvi znamená dávať prednosť záujmom Cirkvi, ktoré sú záujmami Ježiša Krista, pred záujmami osobnými. Zradiť cirkev znamená dať prednosť záujmom svojej rodiny, svojho rehoľného inštitútu, svojej cirkevnej autorite chápanej ako súkromnej osoby, pred pravdou Cirkvi, pred pravdou Ježiša Krista, jedinej Cesty, Pravdy a Života (Jn 14,6).

Krivdili by sme Vašej inteligencii, monsignor Schneider, keby sme nepredpokladali, že isto si uvedomujete krízu, ktorá je v Cirkvi. Niektorí vynikajúci kardináli pri rozličných príležitostiach dali najavo svoje rozpaky a znepokojenie z toho, čo sa v Cirkvi deje. Rovnaké je aj rozhorčenie, ktoré prejavuje jednoduchý obyčajný veriaci človek, hlboko dezorientovaný novými náboženskými a morálnymi paradigmami. Tvárou v tvár tomuto rozhorčeniu, koľkokrát ste v súkromí len roztiahli ruky, aby ste upokojili svojho partnera slovami ako „Nemôžeme robiť nič iné, len mlčať a modliť sa. Pápež nie je nesmrteľný. Myslime na budúce konkláve“.

Robme všetko, len nehovorme a nekonajme“. Mlčanie ako najvyššie pravidlo správania sa. Neleží ako balvan na tomto správaní sa ľudská servilnosť a egoizmus toho, kto hľadá predovšetkým pokojný život, oportunizmus, a schopnosť prispôsobiť sa každej situácii? Ak by sme s tým súhlasili, znamenalo by to, že súdime úmysly? Ale súdiť úmysly nemôžu ľudia, ale len Boh – v deň posledného súdu – keď všetci budeme stáť pred ním, aby sme z jeho úst počuli nezvratný výrok, ktorý nás pošle do večného šťastia, alebo do večného zatratenia. Kto žije na zemi, môže súdiť iba slová a skutky, tak ako objektívne sú zrejmé. A slová, monsignor Schneider, ktorými Vy vysvetľujete svoje správanie, sú niekedy oveľa vznešenejšie, než Vaše pocity. „Musíme nasledovať pápeža, aj keď sa nám to nepáči, lebo on je skala, na ktorej Kristus postavil svoju Cirkev. Musíme sa za každú cenu nepripustiť schizmu, pretože to by bola pre Cirkev tá najhoršia pohroma“.

Sú to vznešené slová, lebo vyslovujú pravdy. Pápež je základom Cirkvi a Cirkev sa nesmie ničoho báť viac ako schizmy. Ale to, k čomu Vás chceme povzbudiť, aby ste uvažovali, je, že cesta absolútneho mlčania, po ktorej Vy chcete kráčať, prináša škodu pápežstvu a schizmu v Cirkvi len urýchľuje.

Je síce pravda, že pápež je základom Cirkvi, ale skôr ako na ňom je Cirkev založená na Ježišovi Kristovi. Ježiš Kristus je prvotný a božský základ Cirkvi. Peter je jeho druhotný základ, a to ľudský, aj keď božsky asistovaný. Božská asistencia nevyučuje omyl, nevylučuje hriech. V dejinách Cirkvi nechýbajú pápeži, ktorí hrešili alebo chybili, bez toho aby to niekedy odsudzovalo inštitúciu pápežstva. Tvrdiť, že je potrebné vždy nasledovať pápeža a nikdy sa od neho neodlúčiť, a aj vo výnimočných prípadoch odmietať úsilie úctivo ho opraviť, znamená prisudzovať Cirkvi všetky bludy, ktorých sa ľudia v Cirkvi dopustili. Absencia tohto rozlíšenia medzi Cirkvou a ľuďmi Cirkvi slúži nepriateľom Cirkvi, aby na ňu útočili a mnohým falošným priateľom, aby Cirkvi odmietli slúžiť .

Rovnako vážne dôsledky má aj tvrdenie, podľa ktorého porušiť mlčanie a povedať pravdu – ak je to nevyhnutné – je nevernosť voči samotnému Najvyššiemu Pastierovi, ktorá by mohla viesť k schizme. Ale schizma je rozdelenie a Cirkev v našej súčasnosti sa javí tak rozdelená a roztrieštená ako nikdy v dejinách.

V každej farnosti, v každej diecéze, v každom národe je nemožné definovať spoločné pravidlo, ako žiť podľa evanjelia, lebo každý má skúsenosť iného kresťanstva, na liturgickom i dogmatickej poli, a vytvára si vlastné náboženstvo takým spôsobom, že spoločnými zostávajú len normy, ale nie podstata. Aké sú dôvody tohto rozdrobenie?

Zmizla hviezda, ktorá určuje cestu a veriaci tápu v tme noci, sledujú osobné názory a pocity, bez toho, aby sa ozval jediný hlas a pripomenul, aká je náuka a nemenná prax Cirkvi. Schizma je vyvolaná temnotou, a tá je dcérou mlčania. Len jasné hlasy, krištáľové hlasy úplne verné Tradícii, môžu rozptýliť temnotu a umožnia dobrým katolíkom, aby prekonali rozdelenia, ktoré spôsobil tento pontifikát, a tak sa vyhnú rastúcemu ponižovaniu Cirkvi. Je to jediný spôsob, ako zachrániť Cirkev pred schizmou: Vyhlásiť pravdu. Mlčaním by sme schizmu podporovali.


NALIEHAVÁ VÝZVA

Monsignor Schneider, Vy, ktorý sa tešíte veľkej vážnosti, Vy ktorý predstavujete morálnu autoritu, Vy, ktorý sústreďujete dedičstvo, čoho sa bojíte? Svet vás môže napadnúť ohováraním i preklínaním, Vaši predstavení Vás môžu zbaviť autority a vonkajšej dôstojnosti. Ale je tu Pán, ktorému budete musieť skladať účty ako každý z nás v deň Súdu, keď bude všetko zvážené a posúdené podľa Jeho miery. Nepýtajte sa nás, čo by ste mali urobiť konkrétne. Ak sa odvážite, Duch Svätý určite nezlyhá, aby vnukol Vášmu svedomiu správny čas a spôsob, ako vyjsť von a „byť svetlom sveta, mestom na návrší i lampou na svietniku“ (Mt 5, 13-16).

To, čo Vás žiadame, monsignor Schneider, je ujať sa prístupu synovskej kritiky, slušného odporu, úctivého morálneho odlúčenia sa od tých, ktorí sú zodpovední za samoničenie Cirkvi. Vzmužte sa otvorene brániť Cirkev v jej vnútri a verejne vyznajte celú katolícku pravdu. Odvážte sa a hľadajte ďalších spolubratov, ktorí sa spoja s Vami a s nami v kričaní o vojne a láske, ako to urobil sv. Ľudovít Maria Grignion z Monfortu vo vrúcnej modlitbe prorockými slovami: „Horí, Horí! Horí! Požiar v Božom dome. Je to požiar duší! Horí dokonca vo svätyni“.

Ohnivé jazyky ako na Turíce, záblesky ohňa ako tie pekelné, akoby pokryli zem. Oheň ničenia, oheň očisťovania, oheň obnovy, je určený aby zaplavil zem, strávil ju a pretvoril. Kiežby božský oheň vzplanul skôr ako oheň jeho hnevu, ktorý zmení našu spoločnosť v popol, ako sa to stalo v Sodome a Gomore. Toto je dôvod výzvy, s ktorou sa na Vás obraciam dvadsaťpäť rokov po nešťastnej rezolúcii Európskeho parlamentu. Robím tak pre dobro duší, pre česť Cirkvi a pre záchranu spoločnosti.

Monsignor Schnieder, prijmite túto výzvu, ktorá je tiež vzývaním k Panne Márii a anjelom, aby zasiahli čím skôr, aby zachránili Cirkev a celý svet. Vzmužte sa, monsignor, a prijmite tento úprimný návrh pre rok 2019 a my budeme v tomto dobrom boji stáť po Vašom boku!


Roberto de Mattei
Predseda Nadácie Lepanto

Pri jasličkách, na prvú sobotu v januári 2019, Vigília Slávnosti Zjavenia Pána